Vojenský bunker Schulerloch

INŠTRUKCIE K VSTUPU DO BUNKRA

VSTUP DO BUNKRA JE BEZPLATNÝ

DVERE SA DAJÚ OTVORIŤ DVOMI SPÔSOBMI:

• pomocou čipu – ten je možné si zapožičať za zálohu 30 € v Turistickom informačnom centre (TIC, adresa: Letná 49, Spišská Nová Ves)
  
  
• pomocou mobilnej aplikácie (nutné pripojenie na internet + bluetooth)

POSTUP:

• Zavolajte do Turistického informačného centra (TIC) na tel. číslo +421 53 429 8293.
• NADIKTUJTE:
  - vaše meno
  - číslo mobilného telefónu (s ktorým chcete dvere otvoriť)
  - dátum/čas, kedy chcete navštíviť bunker
  Ak je TIC v tom čase otvorené, pracovník vyplní v systéme vaše údaje a odošle SMS.

• Do SMS dostanete link, na ktorý treba kliknúť a stiahnuť mobilnú aplikáciu AirKey.
• Pre správne fungovanie povoľte aplikácii pri inštalácii zisťovanie polohy/GPS a prístup k správam a hovorom. 
• Zapnite Bluetooth.
• Pri dverách si otvorte nainštalovanú aplikáciu AirKey.
• Dotknite sa zámku vo dverách a v aplikácii sa objavia dvere „BUNKER“, na ktoré treba kliknúť.
• Zámok na dverách blikne na zeleno a otočením doprava odomknite dvere.
  
  

PRI ODCHODE, PROSÍM, DVERE ZAMKNITE ROVNAKÝM SPÔSOBOM (OTVORTE APPKU, KLIKNITE NA BUNKER A OTOČENÍM ZÁMKU DOĽava ZAMKNiTE)

Ak plánujete návštevu bunkra v čase, keď bude TIC zatvorené, je možné zaslať SMS niekoľko dní dopredu. Pre info zavolajte do TIC alebo vyplňte formulár.

PREDBEŽNÁ REZERVÁCIA TERMÍNU

Rezervácia termínu je platná až po prijatí SMS s linkom na stiahnutie mobilnej aplikácie AirKey, pomocou ktorej otvoríte dvere do bunkru.

PREVÁDZKOVÝ PORIADOK: 

Vstup pre návštevníkov bunkra je možný len na vlastné nebezpečenstvo a zodpovednosť. Návštevníci sú povinní dodržiavať všetky ustanovenia tohto prevádzkového poriadku. Aj pri dodržiavaní nižšie uvedených pokynov je vstup a pobyt v bunkri iba na vlastné nebezpečenstvo, a preto sú návštevníci bunkra zodpovední za seba i za zverené osoby.

• Deti do veku 15 rokov majú vstup do bunkra povolený iba so sprievodom osôb starších ako 18 rokov. Tieto dospelé osoby plne zodpovedajú za správanie a bezpečnosť detí.
• V bunkri môže byť naraz maximálne 10 osôb.
• Do bunkra vstupujete cez hlavný vchod použitím mobilnej aplikácie (riaďte sa inštrukciami pri dverách) alebo pomocou čipu (možné zapožičať v Turistickom informačnom centre).
• Pre vstup do bunkra je nutné mať vlastný zdroj svetla.
• Osobám pod vplyvom alkoholických nápojov alebo iných návykových látok je vstup do bunkra zakázaný.
• Pri odchode z bunkra sú návštevníci povinní riadne za sebou zamknúť dvere.
• Je zakázané:

• • vodiť do bunkra akékoľvek zvieratá a nechať ich voľne pobehovať po okolí
  • písať, maľovať alebo vyrývať v objekte bunkra alebo ho inak poškodzovať
  • manipulovať s vybavením, poškodzovať alebo odcudziť ho
  • poškodzovať zámok AirKey na dverách bunkra
  • vstupovať do bunkra iným spôsobom ako cez hlavný vchod
  • akýmkoľvek spôsobom znečisťovať priestory bunkra a jeho okolie
  • rušiť hlukom alebo inak obťažovať ostatných návštevníkov
  • prinášať a konzumovať v bunkri alkoholické nápoje a iné návykové látky
  • fajčiť v objekte bunkra alebo v jeho bezprostrednom okolí
  • používať otvorený oheň v objekte bunkra alebo v jeho bezprostrednom okolí

Viac fotografií

Z HISTÓRIE

Prefabrikované úkryty ÚŽ-6

Boli to jediné čisto vojenské pevnostné objekty budované v Československu v období po 2. svetovej vojne. Pochádzajú zo 60. – 80. rokov 20. storočia. Skladajú sa zo železobetónových prefabrikátov a boli vyvinuté na začiatku 60. rokov 20. storočia. Pôvodne sa budovali na nových líniách poľného opevnenia pri hraniciach s Nemeckou spolkovou republikovou.
Pred výstavbou bunkru bolo treba vybagrovať jamu. V jame pripraviť štrkové lôžko s odvodnením. Pomocou žeriavu naskladať do tejto jamy jednotlivé prefabrikáty. Tieto prefabrikáty stiahnuť drôtom a položiť na ne izoláciu. Nakoniec bolo potrebné bunker zasypať zeminou. Takto postavený bunker bol menej odolný ako monolitické bunkre stavané v období 1. Československej republiky. Cena, za ktorú sa dal bunker ÚŽ-6 vybudovať bola v 60. rokoch 20. storočia zhruba 25 000 korún československých, čo by dnes mohlo zodpovedať sume zhruba 10 000 Eur. Bunkre nemuseli byť maskované proti pohľadu zblízka, čo umožnilo, aby mali viditeľné vstupy, nezasypané zeminou.
Steny bunkra mali silu iba 15 cm, ale vďaka tom, že boli zasypané zeminou, sa rátalo, že by mohli zachytiť prenikavú radiáciu a znížiť ju až 1 500 krát. Bunkre mali odolnosť proti priamemu zásahu mínometného streliva a delostreleckých granátov až do kalibru  105 mm. Takisto boli tieto bunkre odolné proti explózii granátu kalibru 155 mm vo vzdialenosti 3,5 m.
Bunkre ÚŽ-6 mali predchodcov v bunkroch verzií ÚŽ-1, ÚŽ-2 a ÚŽ-3. samotné bunkre verzie ÚŽ-6 sa delili na typy ÚŽ-6a, ÚŽ-6b a ÚŽ-6c. Plánovala sa aj výroba a montáž typu ÚŽ-6d a verzie ÚŽ-7, ktorá mala mať po stranách vstupnej chodby dve malé miestnosti a hlavnú miestnosť rovnakú ako u bunkru typu ÚŽ-6b. Jednotlivé typy bunkrov ÚŽ-6 sa líšili najmä svojou veľkosťou, pričom bunker typu ÚŽ-6a mal úkrytovú miestnosť s plochou 10,8 m štvorcového, bunker typu ÚŽ-6b mal úkrytovú miestnosť s rozmermi 6 x 2,3 m, teda 13,8 m štvorcového a bunker ÚŽ-6d mal mať dve úkrytové miestnosti vedľa seba.
Postupom času došlo ku zdokonaľovaniu bunkrov ÚŽ-6. Pôvodne tieto bunkre mali veľmi jednoduché núdzové východy. Išlo vlastne o otvor, ktorý zakrývali krycie dosky. Po ich odstránení sa vojaci mali prehrabať až na povrch. Novšia verzia bunkrov mala núdzový východ tvorený šachtou so stúpačkami. Táto šachta bolo postavená z prefabrikátov a viedla až na povrch. V hornej časti núdzového východu bol padací poklop, ktorý podopierala šikmá traverza. Poklop bol zasypaný tenkou vrstvou materiálu. Po vyrazení podpery sa krycí materiál vysypal do šachty pod prierezom a bolo tak možné pohodlne vyliezť cez núdzový východ až na povrch. 
Dodávku vzduchu a jeho čistenie zaisťovala súprava FVKP sovietskeho pôvodu, ktorá sa vyrábala licenčne v Československu. Od 80. rokov 20. storočia sa do týchto bunkrov montovala v tej dobe moderná československá filtračná súprava FVZ. Na vykurovanie bunkra sa používala vykurovacia súprava VVA-6 na naftu, resp. tuhé palivá, ktorá bola napojená na komín. Posádka bunkra mala k dispozícii potrebné náradie, základný nábytok a najrôznejšie zdravotnícke a protichemické vybavenie. Záchod v bunkri bol iba suchý a bolo ho preto treba vynášať. V bunkroch sa nachádzali pisoáre, ktoré boli vyústené do odvodnenia objektu.
Zdroj vody v bunkri nebol. Posádka si preto musela vodu dovážať a skladovať vo veľkých nádobách. Na svietenie sa používali petrolejové lampy, prípadne i prenosná osvetľovacia sústava napojená na vonkajší zdroj elektrickej energie. Ak boli bunkre napojené na elektrickú sieť, tak v nich boli napevno inštalované svietidlá a prenosná vykurovacia súprava bola nahradená elektrickým olejovým radiátorom.
Ochranu pred tlakovou vlnou zabezpečovala štvorica oceľových plynotesných uzáverov – boli to dvierka ŽDV-2 o sile 5 mm a za nimi trojica dvojdielnych dvierok ŽDV-6 so silou 1 mm. Elektrickú energiu pre ventilátor a prenosné svietidlá malo dodávať pridelené vozidlo alebo malá elektrocentrála.                       
Veľkou slabinou bunkrov bola absencia meracích prístrojov, ktoré by umožnili robiť potrebné merania z bezpečia vo vnútri bunkra. Napr. spôsob určovania vzdialenosti výbuchu atómovej bomby bol veľmi primitívny. Vzdialenosť sa mala určiť pomocou stopiek. Išlo o to zmerať čas medzi zábleskom a zvukom explózie. Niektoré bunkre mali v strope trubku, ktorá slúžila na umiestnenie antény a mala na svojich oboch koncoch uzávery, ktoré sa dali zaskrutkovať.   
Bunkre ÚŽ-6 sa používali v rámci Teritoriálnej radiačnej hlásiacej siete. Tvorili dosť pravidelnú sieť, ktorá sa skladala z trojuholníkov so stranou dĺžky zhruba 20 km. Sieť bunkrov sa končila 10 – 20 km od hraníc. ÚŽ-6 boli umiestňované aj v rámci priestorov sústredenia – v týchto priestoroch sa mali sústreďovať vojenské jednotky pred ich nasadením, aby neboli ohrozené zbraňami hromadného ničenia. Bunkre ÚŽ-6 sa využívali aj pri cvičeniach. Ich ďalším využitím bolo ich použitie ako úkryty pre obsluhu rádiotechnických zariadení, letísk a protilietadlových raketových batérii. Bunkre boli umiestňované aj v stálom postavení rádiotechnických rôt, blízko odolných hangárov pre lietadla  (tzv. úľov), v okolí letísk a pri cvičných objektoch. Bunker typu ÚŽ-6a sa používal ako úkrytový bunker a bunker typu ÚŽ-6b ako pracovný.
Väčšina bunkrov ÚŽ-6 bola do zeme zapustená len čiastočne a tak tvorili akýsi viditeľný  pahorok. Na rozdiel od obranných línii pri hraniciach nebolo maskovanie týchto bunkrov dôležité. Ich výstavba sa takto stávala jednoduchšia. Iba výnimočne boli celé bunkre nad alebo pod úrovňou okolitého terénu.
Zdroj: O. Filip: Železobetonové a ocelové prefabrikované úkryty ve vnitrozemí

Z HISTÓRIE ŽELEZNIČNÉHO VOJSKA

Vojenský útvar 3521 Spišská Nová Ves
816. ŽELMPR Spišská Nová Ves 1959-1999

Dňa 21. novembra 1918 došlo k vytvoreniu náhradného železničného práporu  vo vojenskej posádke Lysá nad Labem. Tento prápor bol už v roku 1919 organizačne zmenený na železničný pluk a dislokovaný do Pardubíc. Jednotky železničného práporu sa počas obdobia existencie 1. Československej republiky podieľali na obnove železničných tratí a to hlavne na Slovensku (Košice, Zvolen, T. S. Martin, Vrútky, Poprad, Spišská Nová Ves, Krompachy, Margecany a Bratislava – Břeclav). V roku 1922 bolo vytvorené aj Vojenské železničné učilište.
V roku 1937 sa zintenzívnili prípravy na obranu Československej republiky proti fašizmu. Boli budované pohraničné opevnenia, cesty k preprave materiálu a budovali sa aj železničné vlečky atď. Dňa 23. septembra 1938 bola vyhlásená mobilizácia.
Po demobilizácii a rozpade Československej republiky bol železničný pluk 31. júla 1939 zrušený. Mnoho príslušníkov rozpusteného železničného pluku sa počas 2. svetovej vojny zapojilo do domáceho a zahraničného odboja.
V roku 1945, teda hneď po skončení 2. svetovej vojny, bol železničný pluk obnovený a prevzal kasárne kasárne v Pardubiciach. Železničný pluk bol reorganizovaný na železničnú brigádu. V roku 1946 bol 4. železničný prápor redislokovaný do Liptovského Mikuláša. 21. novembra 1950 bolo železničné vojsko vyňaté z zo ženijného vojska a stalo sa samostatným druhom vojska. 4. januára 1957 bolo železničné vojsko vzaté zo Správy vojenskej dopravy Ministerstva národnej obrany a začlenené do pôsobnosti Ministerstva dopravy. 
V roku 1959 bol 8. železničný stavebný prápor v Liptovskom Mikuláši premiestnený do Jeseníka a v uvoľnených priestoroch bol vytvorený nový 19. železničný mostný prápor. 1. septembra 1960 bol 19. železničný mostný prápor premiestnený z posádky Liptovský Mikuláš do posádky Spišská Nová Ves. Jeho veliteľom bol menovaný pplk. Alexander Bohovic. Spišskonovoveský prápor sa spolupodieľal v období rokov 1961 – 1970 na budovaní stavieb ako most cez Nuselské údolie v Prahe, budova Federálneho národného zhromaždenia a pod. V 70. rokoch 20. storočia sa podieľal na zosilňovaní mostných objektov na akcii KVARTO na trase Ostrava – Bratislava, na stavbách v rámci úseku diaľnice Brno – Bratislava, na stavbe Paláca kultúry v Prahe a iných. Začiatkom 80. rokov to bola stavba diaľnično-železničného mosta cez Dunaj, na premostení Váhu v Trenčíne, na premostení rieky Hornád v Kysaku, na výstavbe stropu Divadla Jonáša Záborského v Prešove a podieľal sa aj na realizácii stavby prestupovej haly Tatranskej elektrickej železnice v Poprade a pod. Počas rokov 1959 – 1992 sa spišskonovoveský prápor podieľal na obnove 2 879 km železničného zvršku.
V súvislosti s rozdelením Českej a Slovenskej federatívnej republiky 1. januáru 1993, bolo rozdelené aj železničné vojsko. Vláda Českej republiky dňa 30. apríla 1994 svoje železničné vojsko zrušila. Na Slovensku bolo Veliteľstvo železničného vojska zriadené v posádke Žilina. Okrem Žiliny železničné vojsko na Slovensku pôsobilo aj v Liptovskom Mikuláši, Dolnom Kubíne a v Spišskej Novej Vsi. Prvým veliteľom Železničného vojska Slovenskej republiky sa stal plk. Doc. Ing. Jozef Kováčik, CSc.
Dňa 31. decembra 1992 bol 19. železničný mostný prápor v Spišskej Novej Vsi reorganizovaný na 816. železničný mostný prápor. Týmto dňom bol prápor daný do podriadenosti Veliteľstva železničného vojska MDSVP SR. V roku 1993 vzniklo Železničné vojsko MDPT Slovenskej republiky. Železničné vojsko sa začalo podieľať na plnení Diaľničného programu Vlády SR. Ponajprv išlo o výstavbu diaľničného úseku Trenčín – Ilava. V 90. rokoch 20. storočia to boli stavby v Považskej Bystrici, v Žiline, pri výstavbe diaľničného úseku Hybe – Važec atď. Na stavbe vodného diela v Žiline pri Strečne si prehlbovanie koryta rieky Váh vynútilo výstavbu nových železničných mostov na železničnej trati Žilina – Košice. Realizovalo sa aj premostenie rieky Váh medzi železničnou stanicou Žilina a zoraďovacou stanicou Teplička nad Váhom. V roku 1997  sa v obci Terchová zúčastnilo železničné vojsko na odstraňovaní následkov povodní. V obci Behárovce a v meste Spišské Vlachy časť Dobrá Vôľa boli vybudované núdzové premostenia potoka Žehrica.
Železničné vojsko Slovenskej republiky vzniklo v roku 1993. Existovalo do roku 2002. Dňa 23. mája 2002 schválila Národná rada Slovenskej republiky zákon č. 321/2002 Z. z. o Ozbrojených silách Slovenskej republiky, ktorý nadobudol platnosť 1. júla 2002. Došlo tým k zlúčeniu Armády Slovenskej republiky s Vojskami ministerstva vnútra Slovenskej republiky a taktiež so Železničným vojskom Slovenskej republiky a vznikli jednotné Ozbrojené sily Slovenskej republiky. Do 31. decembra 2002 prebiehala ešte transformácia Železničného vojska Slovenskej republiky a Vojska Ministerstva vnútra Slovenskej republiky do Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Železničné vojsko spravovalo a využívalo v meste Spišská Nová Ves kasárne na Ulici Československej ľudovej armády. Vojsko ich opustilo v roku 2002. Na mieste niekdajšieho areálu kasárni Železničného vojska Slovenskej republiky v Spišskej Novej Vsi sa dnes nachádza nová mestská štvrť s námestím Iglovia.

Zdroj: pplk. Ladislav ANGUŠ – pplk. Ján LIZÁK – mjr. Ing. Ivan DINGA: Vojenský útvar 3521 Spišská Nová Ves Nositeľ Historického názvu a znaku „Spišskonovoveský železničný mostný prápor“ 816. ŽELMPR Spišská Nová Ves 1959 – 1999. Publikácia vydaná pri príležitosti 40. výročia založenia Železničného mostného práporu 816. ŽELMPR Spišská Nová Ves.